Grant: Univerzita Komenského v Bratislave
Začiatok riešenia: 01.06.2019
Koniec riešenia: 31.12.2019
Zodpovedný riešiteľ: Mgr. Marek Ivančo
1. Predmet výskumu
Vymožiteľnosť práva je jedným z najvýraznejších problémov slovenského právneho i podnikateľského prostredia a túto už priam notorietu potvrdzujú rôzne ratingy. Jeden z najspoľahlivejších medzinárodných porovnaní právneho i podnikateľského prostredia vykonáva Svetové ekonomické fórum. V rámci tohto ratingu figuruje Slovensko v oblasti vymožiteľnosti práva dnes celosvetovo medzi 141 hodnotenými krajinami na 130. mieste.[1]
Vymožiteľnosť práva je determinovaná niekoľkými faktormi.[2] Významným elementom tohto nepochybne veľmi komplexného konceptu je práve rýchlosť konania, na ktorú ma inštitút apelácie, resp. odvolania výrazný vplyv. Dôsledkom odvolania je totižto o. i. ďalší proces so všetkými potenciálnymi prekážkami včasného rozhodnutia vo veci. V tomto kontexte je potrebné zmieniť, že zákonodarca už nemalé kroky k zrýchleniu konania urobil, pričom tieto kroky vyústili v prijatí moderného, pokrokového zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“). Nakoľko je však tento zákon v účinnosti stále len pomerne krátku dobu, v aplikačnej praxi niektoré pálčivé otázky späté či už s odvolaním alebo dĺžkou konania ako takou naďalej pretrvávajú.
Jedna z nich je spätá s ustanovením § 372 CSP, v zmysle ktorého v odvolacom konaní nemožno uplatniť svoje práva vzájomnou žalobou. Podľa § 147 ods. 4 CSP je však súd povinný prejednať vzájomnú žalobu spolu so žalobou, pokiaľ nerozhodne o jej vylúčení na samostatné konanie. Znamená to, že ak dôjde k podaniu vzájomnej žaloby, súd ju musí prejednať, nakoľko podanie vzájomnej žaloby má vyvolávať hmotnoprávne dôsledky ako podanie akejkoľvek inej žaloby. V opačnom prípade, ak by súd vôbec neprihliadol na vzájomnú žalobu, došlo by k odmietnutiu spravodlivosti (tzv. denegatio iustitiae). Uvedené tvrdenia môžu mať podľa nášho názoru enormný dopad na aplikačnú prax. Protistrana v civilnom procese totiž môže umelo predlžovať odvolacie konanie a to tým, že bude uplatňovať svoje práva vzájomnou žalobou, o ktorej síce nebude môcť konať priamo odvolací súd (z dôvodu § 372 CSP), určitý súd ju však bude povinný prejednať (z dôvodu § 147 CSP a ústavného práva na spravodlivý súdny proces). Ak preto počas odvolacieho konania dôjde k uplatneniu vzájomnej žaloby, odvolací súd bude musieť v zmysle § 391 CSP zrušiť prvostupňové rozhodnutie a vrátiť či postúpiť vec na súd prvej inštancie, ktorý jediný bude môcť prejednať vzájomnú žalobu bez toho, aby došlo k porušeniu § 372 CSP.[3] Uvedeným spôsobom však žalovanému nič nebude brániť v tom, aby v prípade nepriaznivo sa vyvíjajúceho odvolacieho konania opakovane podával vzájomnú žalobu (v rôznych veciach, resp. z rôznych dôvodov), čím môže umelo odsunúť právoplatné ukončenie pôvodne prejednávanej veci. Naskytajú sa preto otázky – je takýto postup správny? Ak nie, ako postupovať v prípade, že dôjde k uplatneniu vzájomnej žaloby počas odvolacieho konania? Čo bráni žalovanému uplatniť pred vydaním odvolacieho rozhodnutia vzájomnú žalobu? Je právna úprava na tomto mieste dostatočná a vhodná? Nepredstavuje prezentované ustanovenie škáru v legislatíve, ktorá predstavuje potenciálnu prekážku vymožiteľnosti práva?
Z iného súdka je ustanovenie § 370 CSP, podľa ktorého žalobca môže vziať späť žalobu aj po rozhodnutí súdu prvej inštancie až do momentu právoplatnosti tohto rozhodnutia. Jedinou prekážkou je de facto vážny nesúhlas žalovaného. Je však takéto ustanovenie vhodné a spravodlivé? Ak už totiž raz súd vyhlási rozhodnutie, dochádza z jeho strany v zásade k autoritatívnemu názoru na vec a žalobca, ktorý vo veci neuspel, by už nemal mať možnosť korigovať svoj neúspech späťvzatím žaloby. Nedošlo pri tomto ustanovení k nesprávnej recepcii staršieho zákona?
Okrem uvedeného so sebou priniesol Civilný sporový poriadok aj iné výraznejšie zmeny. Ide najmä o zásadnú zmenu týkajúcu sa prípustnosti odvolania proti prvoinštančnému uzneseniu podľa § 357 CSP či celkovú koncepciu novej právnej úpravy smerujúcu k zvýšeniu počtu konečných rozhodnutí odvolacích súdov. Tomu nasvedčuje aj zavedenie zásady tzv. „jedenkrát a dosť“ podľa § 390 CSP, v zmysle ktorej je odvolací súd povinný sám vo veci rozhodnúť, ak bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie už raz odvolacím súdom zrušené a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Hypotetické pozitíva tejto právnej úpravy sotva možno opomínať. Rovnako však aj na tomto mieste ostáva adekvátne posúdenie reálneho vplyvu tejto úpravy v praxi.
2. Ciele výskumu
Vyššie uvedený ilustratívny výpočet evokovaných otázok predstavuje, prirodzene, iba fragment z celkového rozsahu, ktorým sa v rámci projektu zaoberáme. Nazdávame sa však, že do značnej miery reflektuje rozpätie nami vybranej problematiky, ktorá si vyžaduje adekvátny priestor a dôsledný odborný prístup.
S ohľadom na to boli základnými cieľmi projektu, ktoré sme si v rámci riešenia projektu stanovili, komplexná analýza vybranej problematiky, identifikácia možných prekážok vymožiteľnosti práva plynúcich z aplikácie inštitútu odvolania v civilnom procese, ako aj nájdenie možných riešení týchto prekážok. Na realizáciu týchto cieľov je potrebné úspešne zodpovedať načrtnuté parciálne otázky, čo predstavuje sekundárne ciele, ktorých dosiahnutie nás priblíži k primárnemu cieľu. Rovnako bolo a je potrebné sa zaoberať efektívnosťou právnej úpravy odvolania ako takou. V tomto kontexte je dôležité nielen rozobrať špecifiká aktuálnej právnej úpravy, ale aj poukázať na jej prípadné nedostatky či nuansy oproti predošlej úprave. Už z úvodných ustanovení Civilného sporového poriadku je totiž zrejmé, že v rámci predmetnej problematiky dochádza k niekoľkým koncepčným zmenám.
3. Dosiahnuté výsledky a prínos pre prax
Vďaka podpore grantovej schémy Grant Univerzity Komenského v Bratislave sa zodpovedný riešiteľ projektu zúčastnil a ďalej plánuje zúčastniť niekoľkých domácich i zahraničných vedeckých podujatí, v rámci ktorých sa zameriava na analyzovanú problematiku a v programe ktorých je vydanie recenzovaných zborníkov. Podpora z grantu však taktiež výrazne napomohla príprave relevantných kapitol pripravovanej učebnice z civilného práva procesného. Ambicióznym vyústením predostretých cieľov projektu však naďalej ostáva budovanie adekvátneho publikačného talónu ako podkladu pre monografiu o odvolaní, ktorá v podmienkach slovenskej i českej právnej vedy dlhodobo absentuje.
Zodpovedanie
vyššie načrtnutých otázok môže pomôcť predovšetkým orgánom aplikujúcim právo
k zjednotenému výkladu, ktorý je mnohokrát najúčinnejším spôsobom
preklenutia právnych problémov. Veríme, že dôsledným pridŕžaním sa stanovených
vedeckých metód a využitím nielen teoretických východísk, ale taktiež
bezprostredných informácií odborníkov z praxe projekt a výstupy z
neho naplnia svoj zámer a eventuálne prispejú k obohateniu právnej
doktríny i praxe.
[1] SCHWAB, K. (ed.). The Global Competitiveness Report 2019 [online]. Cologny/Geneva: World Economic Forum, 2019, s. 511. [cit. 2019-08-10]. Dostupné online na:
<http://www3.weforum.org/docs/WEF_TheGlobalCompetitivenessReport2019.pdf>.
[2] Ide najmä o stav právneho poriadku, periodicitu zmien v ňom, nezávislosť sudcov a kvalitu ich rozhodovania, úroveň právneho povedomia a pod. Bližšie pozri napr. Ficová, S., Cirák, J., Fekete, I. Teoretické vymedzenie pojmu vymožiteľnosť práva. In Vymožiteľnosť práva v Slovenskej republike. Pezinok: Justičná akadémia, 2010, s. 27.
[3] Takýto názor a postup prezentoval Najvyšší súd SR vo svojom publikovanom rozhodnutí so sp. zn. 5 Obdo 9/2011